Aj keď sa môže zdať, že LP platne ako ich poznáme nás sprevádzajú už mnoho generácií, pravdou je, že ich korene nesiahajú až tak ďaleko do minulosti. Pochopiteľne, ľudia túžili počúvať svoju obľúbenú hudbu s pohárikom whiskey bez toho, aby museli opustiť svoj domov, alebo si prenajať celý symfonický orchester. A to je dôvod, prečo vznikli vinylové platne.
Ako a kedy vznikli LP platne?
Na začiatku dvadsiateho storočia sa nahrávacie spoločnosti snažili prekročiť hranice troch a štyroch minút prehrávania, ktoré docielili už od začiatku fonografu. V 20. rokoch 20. storočia laboratóriá Veľkej trojky (Columbia, Edison a Victor) predĺžili hrací čas na sedem alebo osem minút. Western Electric dokázalo posunúť limit až na desať minút, aby zodpovedali dĺžke kotúčových filmov v tom období. Problémom bolo, že kvalita zvuku nebola na týchto dlhších diskoch taká dobrá ako na tých kratších. Preto sa nahrávacie spoločnosti v tridsiatych rokoch minulého storočia snažili vyriešiť hlavne problémy s kvalitou prehrávania.
Technológia mikrodrážok alebo dlhohrajúcich platní stavala na pokrokoch, ktoré boli dostupné, no nepoužívali sa od 30. rokov minulého storočia. Vtedy si veľké nahrávacie spoločnosti uvedomili, že vytvorenie dlhšie hranej nahrávky vyžaduje tvrdšie médium, ktoré by malo menšie drážky. Taktiež potrebovali citlivejšie elektromagnetické snímače, ktoré by tak rýchlo platne neopotrebovali .
Pokus spoločnosti Victor z roku 1931 vytvoriť dlhotrvajúce platne nebol práve úspešný. Pomalšie otáčky gramofónu na šelakových platniach viedli k väčšiemu „rachotu“ a nežiaducemu frekvenčnému šumu.
Nahrávacie spoločnosti sa pokúšali pridať do platní viac drážok, aby predĺžili ich hrací čas. Tu však narazili na problém, že šelakový povrch nedokázal efektívne udržať všetky zvukové informácie menších drážok.
Jedným z hlavných pokrokov, ktoré sa dosiahli v 30. rokoch 20. storočia, bolo zavedenie vinylových živíc. Pozostávali zo zmesi vinylchloridu a vinylacetátu, známej ako Vinylite, ktorá bola tvrdšia a jemnejšia ako šelak, a umožňovala výrobu diskov s 224 až 226 drážkami na palec, čo bolo obrovské zlepšenie oproti predchádzajúcim 80 až 100 drážok na palec. Zmenšenie šírky a zvýšenie počtu drážok bolo len jedným zo spôsobov, ako predĺžiť prehrávanie platní. Druhým bolo spomalenie rýchlosti otáčania na otočnom tanieri.
Počas tridsiatych rokov minulého storočia mnoho spoločností vyskúšalo jednu alebo obe techniky, avšak Columbia bola prvá, ktorá úspešne skombinovala obe metódy na vytvorenie dlhohrajúcej nahrávky.
Prvá úspešná dlhohrajúca LP platňa
Túto pokrokovú LP platňu vyvinula spoločnosť Columbia Records pod vedením Dr. Petra Goldmarka. Tomuto elektrotechnickému inžinierovi maďarského pôvodu zverili úlohu vyvinúť praktickú pomalú mikrodrážkovú platňu. Pomáhal mu s tým aj jeho tím odborníkov spolu s Billom Bachmanom, riaditeľom výskumu v Columbii.
Cieľom bolo prísť na spôsob, ako zvýšiť počet drážok na platňu bez poškodenia kvality zvuku. Okrem toho sa Goldmark tiež snažil zlepšiť duplikačné techniky pre nové nahrávky. Bol totiž zhrozený tým, koľko cudzích čiastočiek sa dostalo do materiálov počas výroby. Uvedomil si, že mikrodrážkové platne by mohli prehrávať zvuk s menším šumom v pozadí, ak by boli vytvorené v čistejších nahrávacích miestnostiach.
Nový krok vpred
V piatok 21. júna 1948 usporiadala spoločnosť Columbia Records tlačovú konferenciu v hoteli Waldorf-Astoria v New Yorku, aby predstavila svoju novú technológiu. Bol ňou nerozbitný 12-palcový mikrodrážkový disk s hracou dobou 23 minút na stranu.
Mnohí novinári boli skeptickí, pretože iné spoločnosti sa pred tým pokúšali predstaviť dlhohrajúcu platňu, no zlyhali. Columbia ponúkla reportéri možnosť pozrieť si názornú demonštráciu, ktorá mala zmierniť ich skepticizmus. Prototyp obsahoval 224 až 300 drážok na palec, bol zalisovaný do nerozbitného plastu známeho ako vinylit a hral dvadsaťtri minút na stranu.
Táto demonštrácia dokázala, LP platňa fungovala a že kvalita zvuku nijako neutrpela nárastom počtu drážok. Niektorí reportéri si dokonca mysleli, že táto platňa mala lepšiu kvalitu zvuku ako tie predchádzajúce.
Aby ešte viac zdôraznili, aký revolučný bol tento produkt, Columbia predviedla dve skupiny platní: jednu z nových LP platní a jednu z bežných platní. Obe skupiny pozostávali z asi 325 rôznych hudobných výberov. Avšak kôpka na seba poukladaných konvenčných platní bola vysoká takmer osem stôp, zatiaľ čo „komín“ LP platní mal niečo vyše pätnásť palcov.
Okrem predvedenia novej nahrávky musela Columbia predviesť aj nový stroj, ktorý ju dokázal prehrať. Nový gramofón sa otáčal stabilnými 33 1/3 otáčkami za minútu. S nižšou rýchlosťou bolo dôležité znížiť aj hlučnosť gramofónu a eliminovať odchýlky v rýchlosti otáčania. Prehrávač mal tiež ľahký, špeciálne navrhnutý snímač, ktorý na platňu vyprodukoval len asi šesť až sedem gramov tlaku. Tento ľahší snímač znamenal, že nové disky odolajú opotrebovaniu a vydržia dlhšie ako staršie 78-ky.
Ako sa LP platne dostali ďalej do sveta
V roku 1947 Columbia (ktorá nemala v tom čase vlastný výrobný závod na produkciu gramofónov) uzavrela dohodu s Philco Radio Company vo Philadelphii o výrobe nových prehrávačov, ktoré boli nutné pre úspech ich nového typu platne.
Taktiež pochopili, že sa budú zbytočne pokúšať preraziť trh bez dobrej zbierky nahrávok, a tak pre verejnosť zostavili knižnicu nahrávok v novom formáte. Hoci vydali všetky druhy hudby, LP platne boli ideálne najmä pre dlhšie skladby, ako sú symfónie alebo opery.
Columbia od začiatku dúfala v rýchly prechod na novú technológiu. S týmto cieľom sa stretli s RCA Victor, ich najväčším konkurentom, a ponúkli im, že sa s nimi podelia o LP nahrávací systém a technológiu. V RCA Victor neboli nadšení, že ich Columbia predbehla a tak sa rozhodli odignorovať ich návrhy na spoluprácu. Pre Columbiu to znamenalo, že museli napredovať sami.
Prechod na mikrodrážkové platne postupoval pomaly z rôznych dôvodov. Jedným z nich boli „record wars“, ktoré vypukli medzi Columbiou a RCA. Columbia dúfala, že ich 33 1/3-rpm bude štandardom. RCA však verili, že vynašli „skutočné“ prvé LP. Preto predstavili svoj vlastný 45-rpm mikrodrážkový disk, aby konkuroval Columbii.
Tento „súboj rýchlosti“ zmiatol mnohých spotrebiteľov a spôsobil, že sa rozhodli s nákupom počkať. Do roku 1950 si spotrebitelia mohli vybrať zo štyroch rýchlostí; 78, 33 1/3, 45 a 16. Avšak, počas prvého roka po uvedení svojho nového disku, Columbia zarobila viac ako 3 milióny dolárov z predaja LP platní.
V júni 1947 Columbia Records oznámili, že spoločnosť Philco plánuje vyrábať všetky aparáty s viacerými rýchlosťami prehrávania. Napriek mnohým problémom, spotrebitelia videli prísľub LP platní s minimálnym nebezpečenstvom poškriabania povrchu a opotrebovania. Taktiež sa tešili na počúvanie väčšieho počtu neprerušovaných nahrávok na menšom počte diskov, čo im poskytlo viac hudby za menej peňazí a umožnilo jednoduchšie skladovanie a prenosnosť.
Žiaden veľký vynález sa nevyhne problémom
Prvé LP platne neboli v žiadnom prípade dokonalé a stretli sa s určitým odporom. Neboli jednotné, často mali fádny zvuk, obsahovali tóny, ktoré mali tendenciu mierne sa chvieť. Niekedy tiež obsahovali pre-echo, ku ktorému dochádzalo, keď sa určité časti hudby objavili predčasne pred hlavným rytmom. Rôzne rýchlosti a rôzne veľkosti otvorov v strede platní tiež spôsobili, že prehrávanie 78-iek, 45-iek a 33 1/3-iek bolo taktiež často zložité.
Kam smerujú LP platne?
Keď už vieme, kde naše hobby začalo, prečo sa nepozrieť trochu do budúcnosti? Hoci nemáme krištáľovú guľu, vieme predpokladať, akou cestou sa budú v najbližších rokoch LP platne uberať. Odhady ukazujú, že trh s vinylovými platňami má v rokoch 2023-2027 vzrásť až o 663,77 milióna dolárov. Do veľkej miery ide o ich estetickú hodnotu a sentiment, no dovoľujeme si tvrdiť, že Dr. Peter Goldmark by nebol vôbec sklamaný.
